VOJNA S VLČOU TVÁROU
Predstav si, že svet, ktorý si poznal, už neexistuje.
Teplé slnečné lúče na zelenom trávniku, detský smiech, veselé hlasy volajúce ťa na ihrisko, živé farby... to všetko sa zdá byť len horúčkovým snom. Len naivnou ilúziou a ty už ani sám nevieš, či sa to všetko vôbec niekedy stalo.
To Slnko, ku ktorému práve vzhliadaš opuchnutými očami v zákope s nohami po kotníky v blate, sa nezdá byť tým istým Slnkom, ktoré ťa sprevádzalo bezstarostným detstvom v letné večery strávené na sídlisku.
Pamätáš si ten trávnik, na ktorom ste hrávali futbal? Ten odtieň zelenej už neexistuje. Existoval vôbec niekedy? Už si si nie úplne istý...
Aj to Slnko akoby zmenilo farbu.
Akoby ochladlo, zosmutnelo a nenávratne zostarlo...
Ptičnik je jediným ruským umelcom, ktorý sa objaví v tejto sérii.
Jeho tvorba je tak nabytá expresionizmom a emóciami, že je pre mňa nemožné nezmieniť ho medzi svojimi najobľúbenejšími autormi. Jeho spôsob práce s farbami, svetlom a tieňom je silnejší než písomný opis.
Stredoveké "skazky" z čias bájnej Rusi sa v jeho tvorbe miešajú so súčasnou vojnou, no Ptičnikova vojna nie je veľkolepým ťažením plným odvážnych hrdinov. Nedominuje jej ruský bohatier - osloboditeľ, ale prostý, doživotne traumatizovaný jedinec.
Ptičnikova vojna je surová. Krutá. Nemilosrdná. Skutočná.
Mení deti na starcov nad hrobom, ľudí na zvery a duše na črepy, ktoré už nikdy nebude možné znova poskladať späť.
Nepozná fanfár, lesklých vyznamenaní a čistých slávnostných uniforiem.
Pozná len zaschnutú krv a blato, obrazy a zvuky, ktoré sa vryjú do mozgu ako červ do plodu a prežerú ho skrz na skrz, až kým sa dočista nezblázniš.
"Prečo si tu?" Pýta sa detský hlas v tvojej ubolenej hlave.
Stroje vôkol teba postupne strácajú svoj mechanický a neživý ráz. Máš pocit, že žijú a sledujú ťa, prenasledujú ťa ako vlci svoju korisť. Obhliadaš sa zúfalo kolo seba a strácaš dôveru vo svoje vlastné zmysly. Hlava ťa klame, oči ťa klamú, uši ťa klamú.
Na nebi nad tebou sa vznášajú čudesné vtáky a netopiere. Jednooký sokol vysoko nad poľom čaká na moment, v ktorom sa na teba môže spustiť ako na sivú myšku, zobákom rozkľovať tvoje telo na kusy a hostiť sa tvojimi orgánmi.
Démoni a nočné mory k tebe po nociach rozprávajú iným jazykom, než k tvojim predkom. Už nešeptajú. Len bzučia ako odporný hmyz.
To čo k tebe kráča nie je kus železa na pásoch... je to obrnený bojový slon s posádkou. Spomínaš si zo školy na Hannibala?
Nad túžbou po dobytí Ríma sa krivia kútiky úst do strnulého úsmevu plného zúfalstva a irónie. Zostáva len prežiť, modliť sa za svoj holý život a za vyhnutiu sa osudu Kartága.
https://t.me/desastresguerra
#inktober
Predstav si, že svet, ktorý si poznal, už neexistuje.
Teplé slnečné lúče na zelenom trávniku, detský smiech, veselé hlasy volajúce ťa na ihrisko, živé farby... to všetko sa zdá byť len horúčkovým snom. Len naivnou ilúziou a ty už ani sám nevieš, či sa to všetko vôbec niekedy stalo.
To Slnko, ku ktorému práve vzhliadaš opuchnutými očami v zákope s nohami po kotníky v blate, sa nezdá byť tým istým Slnkom, ktoré ťa sprevádzalo bezstarostným detstvom v letné večery strávené na sídlisku.
Pamätáš si ten trávnik, na ktorom ste hrávali futbal? Ten odtieň zelenej už neexistuje. Existoval vôbec niekedy? Už si si nie úplne istý...
Aj to Slnko akoby zmenilo farbu.
Akoby ochladlo, zosmutnelo a nenávratne zostarlo...
Ptičnik je jediným ruským umelcom, ktorý sa objaví v tejto sérii.
Jeho tvorba je tak nabytá expresionizmom a emóciami, že je pre mňa nemožné nezmieniť ho medzi svojimi najobľúbenejšími autormi. Jeho spôsob práce s farbami, svetlom a tieňom je silnejší než písomný opis.
Stredoveké "skazky" z čias bájnej Rusi sa v jeho tvorbe miešajú so súčasnou vojnou, no Ptičnikova vojna nie je veľkolepým ťažením plným odvážnych hrdinov. Nedominuje jej ruský bohatier - osloboditeľ, ale prostý, doživotne traumatizovaný jedinec.
Ptičnikova vojna je surová. Krutá. Nemilosrdná. Skutočná.
Mení deti na starcov nad hrobom, ľudí na zvery a duše na črepy, ktoré už nikdy nebude možné znova poskladať späť.
Nepozná fanfár, lesklých vyznamenaní a čistých slávnostných uniforiem.
Pozná len zaschnutú krv a blato, obrazy a zvuky, ktoré sa vryjú do mozgu ako červ do plodu a prežerú ho skrz na skrz, až kým sa dočista nezblázniš.
"Prečo si tu?" Pýta sa detský hlas v tvojej ubolenej hlave.
Stroje vôkol teba postupne strácajú svoj mechanický a neživý ráz. Máš pocit, že žijú a sledujú ťa, prenasledujú ťa ako vlci svoju korisť. Obhliadaš sa zúfalo kolo seba a strácaš dôveru vo svoje vlastné zmysly. Hlava ťa klame, oči ťa klamú, uši ťa klamú.
Na nebi nad tebou sa vznášajú čudesné vtáky a netopiere. Jednooký sokol vysoko nad poľom čaká na moment, v ktorom sa na teba môže spustiť ako na sivú myšku, zobákom rozkľovať tvoje telo na kusy a hostiť sa tvojimi orgánmi.
Démoni a nočné mory k tebe po nociach rozprávajú iným jazykom, než k tvojim predkom. Už nešeptajú. Len bzučia ako odporný hmyz.
To čo k tebe kráča nie je kus železa na pásoch... je to obrnený bojový slon s posádkou. Spomínaš si zo školy na Hannibala?
Nad túžbou po dobytí Ríma sa krivia kútiky úst do strnulého úsmevu plného zúfalstva a irónie. Zostáva len prežiť, modliť sa za svoj holý život a za vyhnutiu sa osudu Kartága.
https://t.me/desastresguerra
#inktober
